Rozhovor s novou posilou Dinom Špeharom: ,,Na Slovensku sa cítim ako doma.''

Ahoj Dino. Predstav sa prosím pár vetami čitateľom.

„Ahojte, volám sa Dino Špehar a mám 30 rokov. Som z Osijeka, kde som začal hrať futbal za NK Osijek. Keď som mal šestnásť rokov, stal som sa najmladším strelcom v histórii ligy. Moja kariéra pokračovala v Dinamo Záhreb, v niekoľkých kluboch mimo Chorvátska a teraz som tu, v Petržalke.“

Ako si už spomenul, si odchovancom NK Osijek. Aký vzťah máš k tomuto klubu a čo ti dal v tvojich začiatkoch?

„Mám veľmi pekné spomienky, je to moje mesto a klub, ku ktorému mám jedinečný vzťah. Hral tam môj starý otec, otec a nasledoval som ich aj ja. Tento klub mi pomohol naštartovať kariéru a má špeciálne miesto v mojom srdci.“

Vo svojej kariére si následne vyskúšal aj iné chorvátske kluby – Dinamo Záhreb, Lokomotiva Záhreb, NK Istra či tvoj posledný chorvátsky klub RNK Split.

„Spomínam najmä na Dinamo Záhreb, v ostatných kluboch som bol iba kratší čas a na hosťovanie. Dinamo je veľký klub, v ktorom bola veľmi veľká konkurencia. Pomohlo mi to, rovnako aj mojej kariére. Tomuto klubu som vďačný, dali mi minúty na ihrisku, dali mi čas, dali mi príležitosti a cítil som ich dôveru. Bol som tam šťastný. Stále ich sledujem a držím im palce. Taktiež im gratulujem ku každému úspechu, ktorý dosiahnu, či už v Chorvátsku alebo v Európe.“

Tvoja kariéra pokračovala v CFR Cluj, na hosťovaniach si ďalej pôsobil v Concordia Chiajna a Dunarea Calarasi. Ako spomínaš na túto rumunskú kapitolu tvojej kariéry?

„V CFR Cluj som strávil iba približne dva a pol mesiaca, v klube nastali mnohé zmeny od majiteľa až po trénera a hráčov a moje kroky sa uberali iným smerom. Niekedy sa vo futbale dejú veci, ktoré úplne nečakáte. Dnes však môžem povedať, že ma to urobilo silnejším a posunulo ma to vpred. Treba ostať silný aj v ťažkých časoch, ktoré či už život alebo samotný futbal prinášajú a pozitívne veci prídu. Zvyknem vravieť, že po daždi vždy vyjde slnko.“

Nasledovalo krátke obdobie v albánskom FK Kukësi a prvý príchod na Slovensko do ŠKF Sereď.

„V FK Kukësi som poznal trénera. Bola to dobrá šanca, hrali sme kvalifikáciu Ligy majstrov, takže som si to užil. Bola to skvelá príležitosť zahrať si na európskej úrovni. Krátko som tu hral aj s Harisom Harbom, boli sme skvelí kamaráti a celkovo celý tím fungoval dobre. Po šiestich mesiacoch v klube som dostal ponuku zo Serede. Po osobnom rozhodnutí, že slovenská liga mi dá viac ako albánska, som sa rozhodol prestúpiť. Urobil som správne rozhodnutie. V Seredi som bol šťastný, mal som tam aj dobré štatistiky, vyšla mi sezóna, ale potom prišlo zranenie, ktoré ma zbrzdilo.“

Čo ti najviac utkvelo v pamäti zo Slovinska, kde si bol hráčom NK Olimpija Ľubľana a obliekol si si aj dres NK Aluminij Kidričevo?

„Po nejakom čase a po zotavení sa zo zranenia som prestúpil zo Serede do Ľubľany. Išiel som tam prakticky sám. Vyhrali sme “double“ a teda sme sa stali majstrami v lige aj v pohári. Mám skvelé spomienky na toto obdobie, predsa len, v kariére najviac spomínate na úspechy, trofeje, majstrovské tituly. Som šťastný, že som tu pôsobil a že po “double“ v Dinamo Záhreb som zažil aj to v Ľubľane. Taktiež sa mi páčili veci mimo futbalu, Ľubľana je krásne mesto, našiel som si priateľov, spoznal mnoho dobrých ľudí, veľkých trénerov ako napríklad Robert Prosinečki, Savo Miloševič alebo Arbelt Riera, ktorý teraz trénuje francúzsky klub Bordeaux. Stihol som sa veľa naučiť. Čo sa týka pôsobenia v Kidričeve, bolo to krátke, ale taktiež pekné obdobie. Je to klub, ktorý hrá tiež najvyššiu ligu. Strelil som tam nejaké góly a toto hosťovanie ma posunulo vpred.“

Po Slovinsku Slovensko. Tvojim posledným klubom pred príchodom do Petržalky bola Skalica. Ako si sa cítil na Záhorí?

„Strávil som tam iba dva mesiace. Prial by som si hrať viac, no spomínam v dobrom. Pamätám si, ako sme vyhrali šesť zápasov v rade, či ako som v pohári strelil gól Komárnu. Vždy sa snažím myslieť pozitívne a spomínať na dobré veci a momenty. Avšak, teraz sa sústredím len na Petržalku a čo bolo pred tým, nehrá veľkú rolu. Som tu spokojný, prekvapený z toho, ako to tu funguje.“

Mimo klubového futbalu, ako sa cítiš na Slovensku?

„Musím povedať, že sa tu už cítim ako doma. Zažil som pekné obdobie dva a pol roka v Seredi a krajinu som si obľúbil. Po pôsobení v Ľubľane som rozmýšľal, kam povedú moje kroky. V hre bola najmä Ázia, no nakoniec som sa vrátil na Slovensko, kde ma to aj tak najviac ťahalo. Ozvali sa zo Skalice a mňa presvedčili pekné veci, ktoré som na Slovensku zažil a pocit, že sa tu cítim ako doma. Bolo to pomerne krátke obdobie, no o týchto časoch či tunajších ľuďoch môžem povedať iba pekné veci.“

Ako prebiehal transfer do Petržalky?

„Prvý kontakt s FC Petržalka prišiel už v lete no do angažmánu sa to nepretavilo, v kontakte sme však ostali a posledné týždne to bolo ešte intenzívnejšie. Veci sa potom dohadovali ľahko. Vedel som, že majú o mňa v klube záujem a to bolo pre mňa dôležité. Pre futbalistu hrá veľkú rolu, či cíti záujem a podporu klubu. Ja to tu cítim od všetkých.“

Čo od tohto angažmánu očakávaš?

„Som tu aby som pomohol tímu gólmi a aby sme spoločne vyhrávali. Musíme ísť krok po kroku. Trénujeme tvrdo a budeme sa pokúšať byť pripravení na každý jeden zápas tak, aby sme ho vyhrali. Nechcem však hovoriť príliš moc o očakávaniach a cieľoch ako postup a podobne. Avšak, ak budeme dostatočne pracovať a dosiahneme potrebné výsledky, prečo nie, vo futbale nikdy neviete. Musíte najmä veriť a ja to vidím na všetkých v klube, že sú pozitívni a že veria, že spolu dokážeme veľké veci.“

V krátkom rozhovore si už stihol prezradiť jasný cieľ – vyhrať každý zápas a bojovať o postup do ligy. Máš však aj osobné ciele?

„Chcem v prvom rade ostať zdravý, a strieľať góly. Taktiež samozrejme pomáhať spoluhráčom. Ako tréner povedal, obrana začína od útočníka. Tímu tak chcem okrem gólov pomôcť aj charakterom a dobrou hrou v obrane. Chcem tiež pomôcť mladým hráčom v tíme s ich vývojom. Mojim cieľom je odovzdať všetko a viacerými spôsobmi tak poďakovať Petržalke za šancu, ktorú som dostal.“

Spomenul si, že kabína je dobrá. Je tu pre teba všetko nové alebo si už niekoho v kabíne, prípadne mimo nej, poznal?

„Ako som už spomenul, osobne som poznal Harisa Harbu z pôsobenia v Albánsku, ostali sme v kontakte. Iných hráčov poznám najmä zo sledovania zápasov. Napriek tomu, že som tu ešte krátko, zopakujem, že sa cítim ako doma, takže pocity ohľadom šatne a spoluhráčov sú naozaj skvelé a viem, že chalani mi pomôžu s čímkoľvek.“

Chcel by si niečo odkázať petržalským fanúšikom?

„Chcel by som ich pozvať na všetky zápasy Petržalky, ktoré môžu navštíviť, pretože ich potrebujeme. Fanúšikovia hrajú veľkú rolu vo futbale. Chceme im ukázať to najlepšie z nás a spraviť ich šťastnými.“

ZAUJÍMAVOSTI:

Najobľúbenejší futbalista: Ronaldo Luiz Nazário de Lima
Obľúbený klub: Real Madrid
Najväčší fanúšik/fanúšikovia: Moja snúbenica Bjanka a moja rodina
Životný vzor: Moja rodina
Rituál pred zápasom: Nemám
Rituál po zápase: Sauna, masáž, pizza
Obľúbené jedlo: tradičné chorvátske jedlá 
Obľúbený nápoj: voda
Šport na druhom mieste: stolný tenis
Rada pre začínajúcich futbalistov: Verte v samých seba

Ďakujeme za rozhovor.

FOTO: Martin Gabura