Masér Samo Brunovský: Z Wimbledonu do Petržalky

Čo rozhodlo o tom, že ste kopačky zavesili na klinec a rozhodli ste sa pre dráhu fyzioterapeuta?

"Zdravie. Odmalička som hrával v Slovane, takmer 20 rokov som sa venoval futbalu naplno, ale čelil som mnohým zdravotným problémom a tak som sa rozhodol pre novú cestu. Sám viem, aké je zdravie pre futbalistu dôležité. Rozhodol som sa, že hráčom pomôžem a uľahčím im cestu za výkonmi starostlivosťou o ich zdravie a to ma napĺňa.“

V mladom veku máte na konte niekoľko fantastických úspechov. A nielen vo futbalovom prostredí.

"V Slovane som počas troch rokov zažil majstrovské tituly, okúsil som zápasy Ligy majstrov a v európskych pohárových súťažiach. Pôsobil som tiež pri reprezentácii Slovenska do 19 rokov, kde som sa spoznal s Petrom Hermelom, ktorému vďačím za veľa. A potom prišla nečakaná ponuka a stal som sa fyzioterapeutom českej tenistky Barbory Krejčíkovej.“

Tá triumfovala vo štvorhre na Olympijských hrách v Tokiu a vy ste jej dopomohli k prvenstvu na minuloročnom turnaji vo Wimbledone.

"V deň, kedy sme v Slovane získali a oslavovali titul, som sa večer zbalil a odletel za Barbarou do Paríža, kde som najskôr zažil turnaj Roland Garros, neskôr prišlo aj na Wimbledon a Krejčíkovej víťazstvo vo štvorhre. Boli to úžasné, no zároveň mimoriadne hektické štyri mesiace života.“

Prečo toto dobrodružstvo trvalo len štyri mesiace?

"Mám rodinu a pôsobenie v tenisovom kolotoči na tejto úrovni pre mňa znamenalo byť stále na cestách. Neľutujem, bola to pre mňa skvelá skúsenosť. Je inšpirujúce vidieť zblízka vo fitku počas rozcvičiek a mať možnosť prehodiť pár slov osobne s Novakom Djokovičom, Rafaelom Nadalom či Nickom Kyrgiosom. Zaujalo ma, s akou koncentráciou robia všetky cviky. Vo chvíli, kedy sú v akcii, venujú každému detailu stopercentnú pozornosť.“

Po Wimbledone viedli vaše kroky do Petržalky.

"Je to tak. Po štyroch mesiacoch, kedy som takmer nevidel rodinu, som sa vrátil na Slovensko a ocitol som sa bez klubu. Prišla ponuka z Petržalky, dohodli sme sa a som za to vďačný.“

Nadväzujete na prácu legendárneho Viliama Kalmana, ktorý bol v Petržalke pri všetkých historických úspechoch vrátane účasti v Lige majstrov a pamätníci vedia, že bol tiež masérom slovenskej reprezentácie na MS 2010.

"Tak ako ste povedali, je to legenda. Spolu s Jirkom Jurzom, ktorí spojil celý život s pôsobením v Slovane, sú to prví mohykáni športovej fyzioterapie, ak to tak môžem nazvať. Klobúk dole pred nimi za všetko, čo počas kariéry dosiahli a kam športovú fyzioterapiu posunuli.“

Počas zápasov niekedy impulzívne vybehnete z lavičky, je vidieť, že zápasy prežívate naplno.

"Áno, sú tam emócie, nie som iba pozorovateľ. K chalanom mám vzťah, fandím im, všetci vieme, že tabuľka neodzrkadľuje ich skutočný potenciál a schopnosti, verím, že budeme napredovať. Toto je veľká výhoda v porovnaní s tenisom, kde nemôžete povedať nič a musíte sa krotiť. Futbal mi je z tohto pohľadu bližší.“

Prezraďte nám, ktorý hráč za vami chodí najčastejšie? Kto využíva služby fyzioterapeuta najviac?

(Smiech...) "Ak by som ma vybrať jedného, je to Haris Harba. S ním trávim asi najviac času, veľa sa rozprávame, je vždy v pohode, užijeme si kopec srandy. Samozrejme, prídu aj ostatní chalani. Vždy sa snažím pomôcť, vyriešiť čo treba. Určite nemáme v tíme plačkov, venujem sa všetkým, ale najviac ma vie zamestnať práve Haris.“

Futbalista sníva o účasti v Lige majstrov a na svetových šampionátoch, o čom sníva fyzioterapeut?

"Každý z nás má svoje nastavenie a svoje méty, pre mňa by to bola účasť FC Petržalka v najvyššej domácej súťaži a na vlastnom štadióne. Bolo by skvelé zažiť tento moment a zažiť cestu klubu tam, kam historicky patrí.“