40-ročné spomienky Milana Besedu: „Krásne časy, bavili sme sa futbalom - vďaka, že ste si na nás spomenuli.“

Čo sa vám vybavuje po 40 rokoch ako prvé, keď si spomeniete na zápasy a pôsobenie v ZŤS Petržalka?

"Sú to úžasné spomienky. Na spoluhráčov, divákov na štadióne, desiatky príhod a futbalových zážitkov. Zmocňuje sa ma príjemná nostalgia a zároveň veľká radosť z toho, že som mohol byť pri tom.“

Začnime legendárnym duelom so Slaviou. Šokovali ste ako nováčik veľkého favorita a hneď v 1. kole ste veľkej Slavii nadelili trojku.

"Bol som mladý hráč, samozrejme, pred zápasom som cítil trému, ale ako to býva, s úvodným hvizdom všetko zo mňa opadlo a bol som naplno v zápase. Príbeh a výsledok poznáte. Zavládla obrovská radosť z úspešného vstupu do nováčikovskej sezóny.“

Spomínate si na reakcie fanúšikov a verejnosti?

"Vybavuje sa mi jedno z prvých osobných stretnutí s Ivom Knoflíčkom na vojne v Chebe. Po ligovej sezóne som narukoval na západ republiky a spolu so mnou aj traja hráči Slavie, ktorí na vlastnej koži zažili spomínaný zápas v Petržalke. Okrem Iva Knoflíčka tiež Jiří Zamazal a Jiří Jeslínek. Prišiel za mnou Ivo a hovorí mi: „My tam přijeli, koukáme a kolem lajny stromy. Říkáme si, ty vole, to sme přišli na nejakou vesnici? Kde to hrajem? No jo… A pak jsme dostali od vás trojku.“(smiech)

Vtedajšie stromy pri rohových zástavkách boli raritou. Samotný štadión pôsobil výnimočne. Svojimi rozmermi, kulisou, atmosférou.

"A najmä blízkosťou divákov. Na rozdiel od štadiónov v Ostrave na Bazaloch, na Interi na Pasienkoch, na Dukle na Juliske, v Košiciach na Lokomotíve, ale aj na Slovane, kde boli medzi ihriskom a divákmi atletické dráhy alebo veľké vzdialenosti, v Petržalke dýchali diváci hráčom na chrbáty. Keď ste hrali slabo a divák bol nahnevaný, tak vás občas niekto oblial pivom. To bolo normálne. Spoza zábradlia diváci takmer dosiahli rukou na hráča. Podobný „kontaktný“ štadión bol na Bohemke, ale tak blízkemu kontaktu s divákmi sa v porovnaní s tým petržalským nevyrovnal.“

Okrem Slavie ste poslali s trojgólovým prídelom domov aj Spartu a Bohemians.

"Tam sa prejavovalo to podcenenie. Mysleli si, že vyhrajú u nás len tak. Zaskočili sme ich. Hnala nás nováčikovská eufória, plný štadión, odniesli si to aj veľká Sparta s Bohemkou. Pražáci mali v sebe ten syndróm „přišli sme na vesnici“. Určite to na nich vplývalo. Zobudila nás až domáca prehra s Nitrou. A potom sme to už nemali doma jednoduché.“

Súperi si vás prečítali, prestali vás podceňovať a vnímať ako ľahkého súpera.

"Presne tak. Prehrali sme s Nitrou, Dukla u nás vyhrala 1:0 a už to bolo ťažké. Vtedy bol iný futbal. Nie lepší alebo horší, ale iný. Čelili sme mimoriadnej kvalite a generácii hráčov, ktorí hrávali v domácej lige. Futbalisti v tých časoch z Československa nesmeli pôsobiť v cudzine, nastupovali sme proti futbalistom európskej triedy. Pre mňa ako 19-ročného hráča to bolo náročné, ale veľa som sa naučil. Práve od starších hráčov a hráčov strednej generácie. Dnes je pomer vo futbale iný. Veľa hráčov hrá v zahraničí, staršiu generáciu takmer nemáme a stredná je tiež poddimenzovaná. Stojí to na mladých a ak sa má učiť 19-ročný od 21-ročného, tak sa veľa naučiť jednoducho nemôže.“

Vstúpili ste do federálnej ligy ako jeden z mála už vo veku 19 rokov. Vtedy to bola rarita. Kto bol v kabíne váš mentor?

"Keď som prišiel z dorastu do kabíny A-tímu a vstúpil do nej Maroš Pochaba, na ktorého som sa chodil predtým dva roky pozerať na Slovan ako divák, pozdravil som ho „dobrý deň“ a vykal som mu. On mi na to hovorí, „sme spoluhráči, budeme si tykať.“ Keď sme trénovali, tréneri nám mladým nedovolili tvoriť dvojičky s rovesníkmi. Ako dorastenec som nemohol mať v dvojici ďalšieho dorastenca Tibora Chovanca alebo Peťa Šoltésa. Vždy sme museli trénovať so staršími. Aby sme sa viac sústredili na presnosť prihrávky, aby sme si rozmysleli, či preženieme staršieho spoluhráča nepresnou prihrávkou po ihrisku. Mali sme k skúsenejším hráčom rešpekt a ťažili sme z ich skúseností.“
Uvedomovali ste si v mladom veku čo sa vám a futbalovej Petržalke podarilo?

"Ja som sa k tomu dostal ako slepé kura k zrnu. Nikdy som nemal za cieľ niekam sa dostať, hrať ligu. To mi nikdy nenapadlo, takéto otázky som neriešil. Hral som futbal, pretože ma to veľmi bavilo. Chcel som stále vyhrávať. Platilo to o zápasoch Petržalky takisto ako o zápasoch za školu na betónovom ihrisku. Viete, v tých časoch ľudia futbal buď hrali alebo sa naň chodili pozerať. Keď som videl spomínaného Pochabu v ligových zápasoch, nenapadlo mi, že by sme raz mohli byť spoluhráči. A zrazu bum – bolo to tu. Mal som rád futbal a prišlo to samo. To, čo sme dosiahli, som v tých časoch doceniť nevedel, dnes už viem.“

Povedali ste, futbal bol iný. V čom?

"Zažili sme oveľa náročnejšie podmienky. Ale v tom čase to bolo normálne, nesťažovali sme sa. My sme napríklad často trénovali v parku. Ak bolo ihrisko na štadióne podmočené alebo sme ho museli šetriť, trénovali sme v Sade Janka Kráľa.

Ako si to máme vysvetliť? Ako ste premiestnili do parku bránky?

„Postavili sme si z kuželkov.“

Ligové mužstvo trénovalo v parku, medzi ľuďmi, na brány z kuželkov?

„Niekedy áno. Alebo sme išli vedľa na „červenku“ alebo na Rapid na škváru. Ale v parku sme behávali často. Najmä v zime, keď napadal sneh.“

Sad Janka Kráľa bol taký váš tréningový kemp?

„Dá sa povedať, že áno (smiech). Trénovali tam dorastenci, ostatné kategórie, pre nás to bolo v tom čase normálne. Ako dorastenci sme trénovali často vedľa kolotočov pri Dunaji a viete ako to býva, občas sa niekto ukopol a lopta skončila vo vode. Potom sme šprintovali na hrádzu a tam sme ju chytali. Ľudia sa často pobavili na nás ligových dorastencoch, keď sledovali, ako lovíme lopty z Dunaja. Napíšte to tam, nech si to prečítajú a zaspomínajú aj spoluhráči. Nech sa pobavia na tom, ako sme sa tam načahovali a chytali lopty (veľký smiech).

Ako vnímate futbal dnes?

„Je iný, ale tak je to v poriadku. Nemám rád prirovnania lepší, či horší. Tak to vtedy priniesla doba a vývoj priniesol podmienky, v akých sa futbal hrá a robí dnes. Ale syna, ktorý hrá aktívne futbal, občas podpichnem a neodpustím si poznámku, že v našich časoch sa auty hádzali vidlami, ale štadióny boli vypredané.“

Čomu sa venujete dnes?

"Zostal som pri futbale, aj keď v inej pozícii. Už 30 rokov sa venujem futbalovému servisu pre kluby, firmy a tiež SFZ. Mám firmu Demišport, už 20 rokov denne cestujem do sídla v Trnave a snažíme sa uspokojiť potreby partnerov a zákazníkov v podobe dodávok technického materiálu a všetkého, čo potrebujú k svojej činnosti. Som vďačný, že aj po kariére som mohol zostať týmto spôsobom pri futbale a obzvlášť ďakujem vedeniu FC Petržalka za možnosť stretnúť sa so spoluhráčmi po 40 rokoch a divákom za srdečné privítanie. Ďakujem, že ste si na nás spomenuli a že ste nezabudli.“

VIZITKA – MILAN BESEDA

Dátum narodenia: 25. novembra 1961
Post: Obranca
Počet ligových zápasov: 43
Ligový debut: 23. augusta 1981 / ZŤS Petržalka – Slavia Praha 3:1 - 1. kolo 1981/82
Ligová derniéra: 11. mája 1984 / Bohemians Praha – RH Cheb 1:0 - 24. kolo 1983/84

Kluby:

1981/82 - ZŤS Petržalka (24 zápasov)
1982/83 – Rudá Hvězda Cheb (10 zápasov)
1982/83 – Rudá Hvězda Cheb (9 zápasov)