Pavol Farkaš ukončil kariéru a prijal pozvanie do magazínu FC Petržalka

Ako si spomínate na svoje začiatky v Nitre?

"V žiackom veku som pôsobil vo Vrábloch, neskôr som sa presunul do Nitry, kde ma trénoval môj „futbalový otec“, dlhoročný mládežnícky tréner Vladimír Pucher. Neskôr ma viedol tréner Oto Brunegraf, ktorý povedal takú čarovnú formulku, že z Vrábiel sa v Nitre ešte nikto nikdy nepresadil (úsmev). To bolo obzvlášť motivujúce. Na toto obdobie v Nitre moc rád spomínam.

Vybavíte si v mysli spomienku na ligový debut?

"Hrali sme ako nováčik proti MŠK Žilina a vyhrali sme 5:2.“

Z Nitry ste odišli do zahraničia, okúsili ste futbal v Taliansku, Grécku, Rumunsku, či Azerbajdžan.

"Každá liga má niečo do seba, ja považujem za taký vrchol môjho pôsobenia v zahraničí účasť v talianskej lige v drese Chieva Verona. Zaujímavé to bolo aj v Grécku, aj keď sme hrali len o záchranu. Rozhodne budem mať na čo spomínať.“

Čo by ste povedali o pôsobení v Azebajdžane?

"Spoznal som úplne inú mentalitu ľudí a prejavilo sa to aj v hre. Útočilo osem hráčov, ale horšie to bolo s ich návratom do obrany. To súvisí práve s mentalitou. Azerbajdžanci sú hraví. Našiel som tam skvelé podmienky, trénovali sme na báze, ktorá spĺňala najvyššie európske kritériá.“

Hneď pri prvom pôsobení v Petržalke ste získali majstrovský titul a triumf v Slovenskom pohári. Čo to pre vás, vtedy stále mladého hráča, znamenalo?

"Bolo to niečo neuveriteľné. Rok predtým hrali chalani Ligu majstrov, s Janom Ďuricom sme kamaráti a aj keď som mu to nikdy nepovedal, on bol takým mojim idolom. Jano Kozák, Ďuri Halenár, mužstvo viedol tréner Weiss… To boli skutočné osobnosti. Vtedajšie pôsobenie v Petržalke bolo pre mňa vstupom do veľkého profesionálneho futbalu.“

Na ktorý zápas spomínate najradšej?

"Na domácu odvetu na Tehelnom poli proti Juventusu (1:1), mrzelo ma však, že som pre kartový trest absentoval v prvom zápase proti Juventusu v Turíne. Tých pamätných zápasov bolo viac. Prišiel som do Petržalky, ktorá už mala meno v Európe. Zažil som double, oslavy, zážitky ktoré mi nikto nikdy nezoberie. Boli to veľmi pekné časy.“

V slovenskej futbalovej reprezentácii ste odohrali tri zápasy. Ako si spomínate na reprezentačné štarty?

"Repre je najviac, čo hráč môže dosiahnuť. Na jednej strane som rád, že som okúsil pôsobenie v národnom mužstve, na druhej ma trochu škrie, že som sa v reprezentácii nedokázal presadiť výraznejšie. Musím povedať, že pri stopérskej dvojici Škrtel – Ďurica som nemal na toto miesto nárok a som vďačný aj za tých niekoľko okamihov v národnom mužstve.“

Ako by vyznelo porovnanie úrovne slovenskej ligy pred vaším odchodom do zahraničia s úrovňou ligy po vašom príchode na slovenské trávniky?

"Ja som pozitívny človek, ale teraz budem trochu kritický. Keď som odchádzal v roku 2008 do zahraničia, domáca liga bola kvalitnejšia. Možno niekto bude namietať, ja si za týmto tvrdením stojím. Niekoľko klubov robí na Slovensku futbal na vysokej úrovni, no obávam sa, že o niekoľko rokov tu budeme mať poloprofesionálny futbal. Žiaľ, aj okolité krajiny – Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko nám utekajú a my za nimi zaostávame.“

Po rokoch, v závere kariéry, ste sa vrátili do Nitry a nakoniec aj do Petržalky.

"V Nitre sa stalo to, čo sa stalo. Mrzí ma ako som v klube skončil, myslím si, že takýto záver pôsobenia v Nitre som si nezaslúžil. Ale už je to minulosť. Odskočil som si do Myjavy, no v dôsledku opatrení v súvislosti s koronou som si v 3. lige nezahral. Potom sa ozval môj priateľ Andy Kalina s ponukou, dohodli sme sa najskôr na skúške, potreboval som sa otestovať, či na II. ligu mám a či ma to vlastne napĺňa. Chcel som poznať aj názor trénerov, či im zapadám do plánov, nechcel som to siliť. Myslím si, že pôsobenie bolo nakoniec prospešné pre obidve strany.“

Ako by ste zhodnotili výkony a výsledky nášho mužstva počas jarnej časti II. ligy?

"Jarnú časť vnímam pozitívne, aj keď výsledky v závere súťaže neboli dobré. Škoda, trochu to vrhá negatívny tieň na sezónu. Predsezónny cieľ sme však splnili. Ja sám so cítil, že po výhre s Bardejovom to bolo v kabíne tak trochu voľnejšie. Možno som čakal, že po tom, ako sme boli zachránení, sa mladší hráči do toho zahryznú viac, no jednoduché situácie sme si začali na ihrisku trochu komplikovať. Počas celej sezóny sme trpeli na nepremieňanie šancí, v závere sa od nás odklonila aj šťastena. Treba sa z toho poučiť a prízvukovať mladým hráčom, aby sa neuspokojili s tým, kde sú.“

Keby ste mali vypichnúť niekoho z kabíny, s kým sa vám to ladilo na ihrisku aj mimo neho?

„Možno aj kvôli veku by to bol „Gašpi“, Kubo Hronec, Mišo Obročník, ale petržalská kabína je čistá. Sú tam výborné vzťahy, partia fungovala, najmä v prvých kolách to bolo vidieť aj na ihrisku. Myslím si, že správa chémia v tíme určite je.“

Oznámili ste koniec futbalovej kariéry, kedy sa zrodilo toto rozhodnutie?

„Asi v polovici jarnej časti som začal o tom uvažovať. Možno som necítil už z futbalu takú radosť, na tribúnach mi chýbali diváci, prispeli k tomu aj kontroverzné verdikty. Asi mesiac pred koncom sezóny som dospel k záveru, že asi bude lepšie, keď kariéru ukončím. Možno by som to vedel ešte polrok alebo rok potiahnuť, ale je čas pozerať sa aj iným smerom.“

Čomu sa budete venovať?

„Určite by som rád zostal pri futbale, otvárajú sa mi isté možnosti. Kopačky ešte nevešiam definitívne na kliniec, profesionálna kariéra je ukončená, ale ten amatérsky si ešte kopnem.“

Aký je váš odkaz fanúšikom Petržalky?

„Bol by som rád, keby sa vrátili na tribúny, pretože bez nich to nie je ono. Verím, že Petržalka sa dostane o pár rokov na najvyšší level, počul som šumy o výstavbe nového štadióna. Chcel by som popriať fanúšikom, aby im bola dopriata aj takáto radosť z futbalu a chcel by som sa im poďakovať za podporu. Verím, že sa budeme stretávať aj naďalej.“